Hodnotenie Stredomorského dialógu NATO

Spolupráca s NATO: Vojaci z Egypta, Jordánska a Maroka (na snímke) sa zúčastnili na operáciách pod vedením NATO na Balkáne.

Za desať rokov odkedy NATOvytvorilo Stredomorský dialóg (SD), strategické prostredie veuroatlantickej oblasti, na Strednom východe i vo vzdialenejšíchčastiach sveta sa zmenilo temer na nepoznanie. Po teroristickýchútokoch na Spojené štáty 11. septembra 2001 a v dôsledku operáciípod vedením USA v Afganistane a Iraku začala hrať Aliancia namedzinárodnom poli omnoho dôležitejšiu úlohu, pričom širšístredozemný región a rozšírený Stredný východ sa čoraz viac javiaako oblastí, ktoré budú pútať pozornosť. Aj keď zrejme existujepotenciál na zvýšenie angažovanosti NATO v tejto časti sveta,Aliancia sa musí usilovať o zlepšenie vzájomných vzťahov sarabskými krajinami a zaoberať sa aj ich bezpečnostnýmiproblémami.

Doposiaľ mal Stredomorský dialóg najmäpolitický charakter. Slúžil na podporu lepšieho pochopenia politikya aktivít NATO v krajinách Dialógu, pričom zároveň skúmalbezpečnostné potreby týchto krajín. Takto sa vzájomná výmenainformácií stala jadrom Dialógu prostredníctvom Skupiny prestredomorskú spoluprácu Mediterranean Cooperation Group), ktorábola založená na summite Aliancie v roku 1997 v Madride. V rámcitohto fóra vedú členské štáty NATO pravidelné rozhovory buď sjednotlivými partnerskými krajinami Dialógu vo formáte „19 (terazuž 26) + 1“, alebo so všetkými siedmimi krajinami SD – Alžírskom,Egyptom, Izraelom, Jordánskom, Mauretániou, Marokom a Tuniskom –dovedna, v takzvanom formáte „19 (teraz už 26) + 7“.

Aj napriek politickému charakteru Dialógutémou dňa sa postupne stávajú viaceré závažné bezpečnostné otázky.Je jasné, že politiku NATO v Stredomorí určujú predovšetkýmekonomické záujmy a zabezpečenie zdrojov energie, pretože vari 65percent ropy a plynu, ktoré sa spotrebujú v západnej Európe,prechádza cez oblasť Stredozemného mora. Okrem toho bezpečnostníanalytici už dávno predpovedali, že kombinácia stagnujúcichekonomík s populačná explózia v krajinách severnej Afriky bude preEurópu znamenať dlhodobé strategické výzvy vo forme nezákonnejmigrácie, či dokonca terorizmu. Súčasne s tým má na bezpečnosťEurópy a jej voľnosť konania v Stredomorí priamy vplyv aj šírenieriadených striel na Strednom východe a v severnejAfrike.

Stredomorský dialóg NATO, ako aj iné podobnéiniciatívy zamerané na dialóg a spoluprácu – vrátane Barcelonskéhoprocesu Európskej únie – od samého začiatku brzdia rozdielneočakávania členských štátov Aliancie na jednej strane, a arabskýchkrajín Dialógu na strane druhej. Zdá sa, že Európa a Spojené štátysú presvedčené o tom, že pokiaľ má vzťah posilňovať dôveru a byťstimulom ku konštruktívnej spolupráci, musí byť východiskovým bodompolitický dialóg, diskusia a výmena informácií. Naproti tomuarabské krajiny Dialógu uprednostňujú hneď na začiatok náročnétémy, medzi ktoré patria predovšetkým otázky súvisiace sarabsko-izraelským konfliktom.

Boj proti terorizmu a zbavenie Strednéhovýchodu zbraní hromadného ničenia boli v deväťdesiatych rokochminulého storočia hlavnými prioritami pre arabské krajiny Dialógu,aj keď nie pre NATO. Vlažný postoj arabských krajín k účasti naBarcelonskom procese aj Stredomorskom dialógu bol reakciou naneúspechy blízkovýchodného mierového procesu. Názorové rozdiely sastali prekážkou konštruktívneho spôsobu myslenia v prospechbudúcnosti regiónu.

Strategická koncepcia Aliancie z roku 1999naznačila arabským krajinám Dialógu určitý posun v úlohách NATO.Tieto by sa mali zaoberať aj širšou škálou rôznorodých hrozieb, zktorých mnohé majú svoje korene v južných krajinách. Niet pochýb otom, že táto rozšírená interpretácia mandátu NATO vyvolala zostrany južných krajín otázky o geografickom ohraničení priestorupôsobenia Aliancie. Tieto otázky sa, navyše, v dôsledku intervencieNATO v Kosove a po operácii pod vedením USA v Iraku, zmenili naobavy, do akej miery sú Aliancia alebo jej jednotlivé členské štátypripravené konať aj bez explicitnej podpory OSN.

Kronika Dialógu

Aliancia sa musí usilovať o zlepšenievzájomných vzťahov s arabskými krajinami a zaoberať sa aj ichbezpečnostnými problémami

V priebehu rokov podporilo NATO celý radkonferencií a seminárov určených pre predstaviteľov z krajín NATO aDialógu. Prvá z týchto konferencií sa konala v novembri 1997 vRíme, na tému Budúcnosť Dialógu NATO Po nej nasledovala vofebruári 1999 konferencia v španielskej Valencii, na témuStredomorský dialóg a nové NATO. Zatiaľ čo konferencia vRíme pomohla vytýčiť praktické dimenzie pre spoluprácu v rámciDialógu, konferencia vo Valencii bola prvou príležitosťou, kde sastretli veľvyslanci z NATO a (vtedy ešte) šiestich stredomorskýchpartnerských krajín, aby spolu prediskutovali budúce smerovaniespolupráce.

Medzi ďalšie praktické aktivity dialógu patriaštipendijné pobyty na rôznych inštitúciách, civilné núdzovéplánovanie a vedecká spolupráca. V roku 1998 vyzvala Alianciakrajiny Stredomorského dialógu, aby sa zapojili do jej Programuinštitucionálnych štipendií (Insitutional Fellowship Programme).Doposiaľ boli krajinám Stredomorského dialógu udelené štyri takétoštipendiá. Okrem toho sa na návštevách v centrále NATO zúčastniliviacerí poslanci, vplyvní politici, vedci, novinári a štátniúradníci z krajín Stredomorského dialógu. Pod záštitou Zvláštnejskupiny pre Stredomorie (Mediterranean Special Group) sa uskutočnilcelý rad seminárov v rámci Dialógu, na ktorých sa zúčastnilipredstavitelia zákonodarných orgánov z NATO, krajín zapojených inezapojených do SD, ako aj zástupcovia medzinárodných organizácií.Navyše, tri krajiny získali štatút pozorovateľa v Parlamentnomzhromaždení NATO: Maroko a Izrael v roku 1994, a Egypt v roku1995.

Predstavitelia krajín Dialógu absolvovalikurzy civilného núdzového plánovania v Škole NATO v Oberammergau vNemecku (NATO School in Oberammergau) a v iných školiacichstrediskách. Vedci z krajín SD sa zúčastnili na postgraduálnychvýskumných seminároch, sponzorovaných Alianciou, a na inýchiniciatívach v rámci Vedeckého programu NATO (NATO ScienceProgramme).

Vojenský rozmer Stredomorského dialógu zahŕňapozorovateľské posty na námorných a pozemných cvičeniach NATO,návštevy vojenských inštitúcií, výmenné návštevy štábnychdôstojníkov, účasť na workshopoch a seminároch. Egypt, Jordánsko aMaroko sa zúčastnili – aj keď mimo kontextu Stredomorského dialógu– na operáciách Aliancie na podporu mieru v Bosne a Hercegovine vrámci síl IFOR aj SFOR. Okrem toho jordánske a marocké jednotky vsúčasnosti pôsobia v Kosove v operáciách KFOR pod vedenímNATO.

Pred teroristickými útokmi z 11. septembra2001 a pred operáciami v Afganistane a Iraku sa o posilňovaníDialógu uvažovalo len v obmedzenej miere. S výnimkou jednej správyamerického mozgového trustu RAND Corporation sa pozornosťzameriavala najmä na zvyšovanie frekvencie politických rozhovorov,vytváranie príležitostí na stretnutia veľvyslancov, podnety prekrajiny Dialógu, aby organizovali podujatia podobné konferenciám vRíme a Valencii, a na vytváranie priamych väzieb medziMedzinárodným vojenským štábom NATO a ozbrojenými silami krajínSD.

Štúdia organizácie RAND pod názvomBudúcnosť stredomorskej iniciatívy NATO: Vývoj a ďalšiekroky, ktorá vyšla v roku 1999, prinášala niekoľko politickýchodporúčaní. Patrili medzi ne opatrenia na posilnenie mimovládnejdimenzie, predefinovanie bezpečnostného programu regiónu tak, abyprogram obsahoval aj terorizmus, bezpečnosť zdrojov energie, vlnyutečencov, civilné núdzové plánovanie a otázky šírenia zbraníhromadného ničenia (ZHN); posun smerom k praktickým aktivitám typuPartnerstva za mier (PzM) v oblasti obrany; zakotvenieparlamentných aktivít do oficiálneho rámca Dialógu; vytvoreniesystému na prevenciu krízových situácií a posilňovanie dôvery vStredomorí; organizovanie spoločných obranných cvičení; vytvoreniesiete inštitúcií obranných štúdií NATO-Stredomorie; a zvýšenieobjemu financií pre Dialóg. Správa odporúča aj prípadné rozšírenieNATO smerom na juh, aby sa „ďalej rozptýlilo tradičné zameranie saNATO na strednú Európu a vytvárali sa nové možnosti prezaangažovanie Juhu.“

Dnešné bezpečnostné prostredie sa však odsituácie v deväťdesiatych rokoch zmenilo do tej miery, že prihodnotení vyhliadok do budúcnosti pre Stredomorský dialóg trebabrať do úvahy tri základné aspekty. Sú to: zemepisné podmienky,mechanizmus zmien a nový hodnotový systém.

Zemepisné podmienky. : Od 11.septembra 2001 a od začiatku operácií v Afganistane a Iraku sapotenciálny geografický priestor pre bezpečnostnú spoluprácu medziNATO a krajinami Dialógu rozšíril smerom na východ až poAfganistan, a možno aj ďalej. Zatiaľ čo krajiny Dialógu boli vminulosti mimo Severoatlantickej oblasti, a tým aj mimobezpečnostného systému Aliancie, charakter súčasných hrozieb jetaký, že fyzické hranice čoraz viac strácajú zmysel. Zemepisnépodmienky akéhokoľvek bezpečnostného systému sú kľúčovým faktorompre plánovanie, výcvik, riadenie a velenie, strategickú prepravu aspravodajské operácie. Zemepisné podmienky môžu tiež diktovaťpotrebu nových typov úloh a operácií. Vzhľadom na to, že vojaci zEgypta, Jordánska a Maroka už pôsobili pod velením NATO na Balkáne,mohli by tieto krajiny v súčasnosti uvažovať aj o vyslaní svojichjednotiek na misiu pod vedením NATO v Afganistane, alebo sa pridaťk Aliancii niekde inde a spolu s ňou bojovať proti terorizmu ašíreniu ZHN.

Mechanizmus zmien. Zatiaľ čo„zemepisné podmienky“ sa týkajú priestoru, „mechanizmus zmien“súvisí s časovým faktorom a so stupňom naliehavosti, sefektívnosťou, s výškou nákladov a možnými vedľajšími účinkami.„Clintonovský“ prístup k južnému a východnému Stredomoriu, sdôrazom na dialóg, zmluvy, posilňovanie dôvery a hospodárskestimuly, je už prekonaný. Nahradila ho politika zasahovania,prevencie a intervencie. Intervenčný prístup vyvoláva jednaketické, právne a politické otázky, a jednak predpokladá, žezodpovednosť za stabilizáciu a obnovu bude regionálna ajmedzinárodná. Zdá sa, že vojenské operácie v Afganistane a Iraku užurýchlili tempo zmien v rámci regiónu a viedli k viacerým domáciminiciatívam v tejto oblasti, vrátane plánov na reformu Ligyarabských štátov, reformy v oblasti demokracie a ľudských práv vEgypte, i jednostranného rozhodnutia Líbye vzdať sa zbraníhromadného ničenia.

Nový hodnotový systém. Viacintervenčne orientovaný prístup USA k Strednému východu jesprevádzaný pokusom o zmenu hodnotového systému v tomto regióne apriblížiť ho viac k západným, demokratickým modelom. Tento proces aobrovská nerovnováha síl, spôsobená vojenskou prítomnosťou USA, anerovnomerné vlastnenie moderných zbraní v regióne by mohli viesť kďalšiemu zvyšovaniu nestability, ba možno aj vyvolať ďalšieteroristické útoky. Zameraním sa na kultúrne aspekty bezpečnosti apodporu takých hodnôt ako demokracia, ľudské práva a otvorenáspoločnosť nadobudne ešte väčšiu dôležitosť potreba vypracovať novéoperačné koncepcie a stratégie spolupráce medzi NATO, krajinamiDialógu a ostatnými aktérmi v regióne.

Cesta ďalej

Celková situácia naznačuje, že by bolovhodné, aby sa Dialóg posunul smerom k praktickej spolupráci vširšom spektre nových oblastí, vrátane nasledovných:

Boj proti terorizmu. Toto by malo byťústrednou témou akejkoľvek stratégie bezpečnostnej spolupráce, sdôrazom na boj proti hrozbe útoku na infraštruktúru energetiky.Vzhľadom na zraniteľnosť životne dôležitých dopravných trás jeenergetický terorizmus veľmi reálnou hrozbou. Akýkoľvekkoordinovaný teroristický útok na energetické zariadenia byspôsobil vážne narušenie dodávok energie vo svete i chodu svetovejekonomiky a mohol by si vyžiadať veľký počet obetí.

Boj proti šíreniu ZHN Táto oblasť sivyžiada spoluprácu pri zamedzovaní šírenia ZHN, systémov ichdopravy na cieľ, ich komponentov a príslušných materiálov, a to takpo mori, ako aj vo vzduchu, či na zemi. Cieľom musí byť prijatieefektívnych postupov pre rýchlu vzájomnú výmenu potrebnýchinformácií, týkajúcich sa podozrivých aktivít, a maximalizáciakoordinácie medzi partnerskými krajinami pri zabraňovaní páchaniatakejto trestnej činnosti.

Pomoc pri katastrofách a humanitnápomoc. Skúsenosti s povojnovou obnovou krajiny v Iraku ukázali,aké dôležité je budovať kapacity schopné rýchlej reakcie, ktoré bydokázali vyplniť medzery v pomoci bezprostredne po skončeníkonfliktu. Aby sa obnova krajiny mohla začať, je takáto pomocživotne dôležitá.

Odmínovacie operácie. Odstraňovanie mínsa stalo neoddeliteľnou súčasťou operácií na posilnenie mieru.Popri strašných zraneniach, ktoré míny spôsobujú, sú tieto zbraneaj prekážkou hospodárskeho rozvoja celých regiónov. Spolupráca vtejto oblasti by mohla pomôcť posilniť solidaritu medzi NATO akrajinami Dialógu.

Operácie na zachovanie mieru. Mierovéoperácie tohto typu sú pravdepodobne najplodnejšou oblasťouspolupráce a posilňovania dôvery. Popri výcviku by sa spolupráca vtejto oblasti mohla rozšíriť aj na spoločné plánovanie síl,vytváranie regionálnych modulárnych zložiek pre vykonávanie tejtočinnosti mierových síl, účasť vojakov na záchranných akciách pripohromách a na pohotovostných humanitných misiách v núdzovýchsituáciách.

Spoločné mediálne operácie. Kultúrnefaktory by mohli viesť k tomu, že spoločné mediálne operácie bypomáhali pri propagácii a podpore hospodárskych, vojenských ademokratických reforiem.

Budovanie regionálnej infraštruktúry.V niektorých častiach stredomorského regiónu chýba infraštruktúrapotrebná na prepojenie medzi krajinami a na vedenie efektívnychvojenských operácií. Budovanie ciest, letísk, energetických ainformačných sietí je nutné z hľadiska bezpečnosti aj regionálnehorozvoja.

Stredomorský dialóg urobil v uplynulomdesaťročí iste veľký pokrok a v súlade so zámerom programu poskytolkrajinám NATO aj Dialógu príležitosť na to, aby sa začali navzájomspoznávať. Teraz je to už účinný nástroj vzájomnej výmenyinformácií v rámci priestoru Stredomoria a zároveň aj užitočnýmfórom pre budovanie dôvery. Po rozšírení SD, ktoré znamenaloprijatie Alžírska do programu, by jeho dvere mali ostať otvorené ajiným krajinám. Vzhľadom na to, že Jordánsko, ako jedna z pôvodnýchkrajín Dialógu, nie je v užšom slova zmysle stredomorská krajina,nemala by sa budúca účasť v programe vymedzovať geograficky.Postupne sa preto SD môže rozšíriť aj na Irak, Libanon, Líbyu,Sýriu, viacero štátov z oblasti Perzského zálivu a dokonca aj Irán.Výrečným príkladom je Konferencia o bezpečnosti a spolupráci vEurópe (KBSE), ktorá sa nakoniec vývojom zmenila na Organizáciu prebezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE), pretože jej snahou jeudržať si charakter otvorenej organizácie a začleniť maximálnymožný počet štátov.

Do dnešného dňa sa Stredomorský dialóg vregióne výraznejšie neprejavoval. Počiatočné vnímanie programu vkrajinách Dialógu bolo zmesou kritiky a akceptácie, pretože konečnéciele tejto iniciatívy neboli jasné ani odborníkom na otázkybezpečnosti, ani širšej verejnosti. Ak sa má Dialóg uberať k novýmobzorom spolupráce a partnerstva, treba krajinám Dialógu vysvetliťpotreby prebiehajúcej transformácie v Aliancii, ako aj častonesprávne chápanú úlohu NATO súvisiacu s prezentáciou väčšiehovojenského potenciálu v zahraničí. Okrem toho by sa Dialóg mal viaczviditeľniť, aby získal domácu podporu pri rozvoji užších vzťahov sNATO. Azda by sa v tomto smere Aliancia mohla ujať iniciatívy apodnietiť diskusiu o vyhliadkach Stredného východu a priľahlýchregiónov na to, aby sa stali zónou bez zbraní hromadnéhoničenia.

Iniciatívy EU a NATO v regióne podkopávanedostatočný pokrok v mierovom procese na Blízkom východe, a pretoby obe inštitúcie mali uvažovať o prevzatí významnejšej úlohy pririešení konfliktov v danej oblasti. Toto by sa dalo dosiahnuť vprvom rade budovaním strategického porozumenia v otázkach Blízkehoa Stredného východu medzi Európou a Spojeným štátmi, podobne ako saudialo začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia vsúvislosti s ich prístupom k východnej Európe a bývalémuSovietskemu zväzu. Takéto porozumenie by pomohlo naštartovať apodporiť efektívne plnenie dohôd, ktoré sú už uzavreté, a pomohloby vytvoriť podmienky pre prehĺbenie spolupráce medzi Alianciou akrajinami Dialógu.

Mohamed Kadry Said pôsobí ako vojenský atechnický poradca v Stredisku pre politické a strategické štúdieAl-Ahram (Al-Ahram Center for Political and Strategic Studies) vKáhire v Egypte, a je generálom vo výslužbe.